Architektonickou dominantou a najstaršou stojacou stavbou Kostolian je Kostol sv. Juraja. Dnešnú trojpriestorovú dispozíciu dostal v roku 1964. Tvorí ju predrománske jednolodie s presbytériom, neskororománska časť s emporou a vežou a novoveká prístavba so samostatným vstupom na západnom priečelí.
Zo zastávky č. 13 pokračujeme po žltej značke (8135) betónovým schodišťom medzi záhradami na školský dvor a nad ním k zastávke č. 14. V mieste zastávky končí miestna asfaltová komunikácia, obmedzená možnosť parkovania.
Čas: 3 min, v opačnom smere 2 min, dĺžka: 100 m, ľahké.
Prvú stavebnú fázu Kostola sv. Juraja predstavuje drobná drevená stavba, z ktorej sa dodnes zachovala iba časť jám po kolovej nosnej konštrukcii stien a strechy, objavená pri revíznom výskume v roku 2010. Rozsah stavby je viac – menej kopírovaný kamenným kostolom. Rady kolov tvoria pôdorys nepravidelného lichobežníka. Známy archeologický a historický kontext dovoľuje v súčasnosti ako jednoznačné len datovanie zániku dreveného kostola, a to dobou výstavby predrománskeho kamenného kostola.
Kamenný predrománsky kostol postavili z lomového kameňa. Zachoval sa prakticky v pôvodnej hmote, chýba mu iba západný uzáver lode s pôvodným vstupom.
Interiér bol rozčlenený do dvoch častí: presbytéria, postaveného na pôdoryse nepravidelného lichobežníka, a lode. Presbytérium, zaklenuté valenou klenbou, nie je od lode odsadené architektonicky stvárneným triumfálnym oblúkom. Svoju úlohu v tomto prípade pravdepodobne zohrali nástenné maľby. V presbytériu bol oltár, ktorého podobu nepoznáme, rovnako sa nič nezachovalo ani z pôvodnej liturgickej výbavy kostola.
Loď bola s presbytériom pravdepodobne prepojená tromi stupňami. Pôvodná podlaha bola liata z vápennej malty a pravdepodobne zdobená šedobielou mozaikou. Loď bola zrejme tak, ako je u predrománskej architektúry bežné, s otvoreným krovom. Interiér presbytéria bol osvetlený oknom vo východnej a južnej stene. Do lode kostola sa dostávalo svetlo cez šesť vysoko položených okien vajcovitého tvaru, umiestnených po troch na severnej a na južnej stene. Dnes viditeľné okná kostola prešli viacerými mladšími úpravami, sú sčasti novotvarom, pôvodne mali rovnaký tvar polkruhovo zaklenutých okien s rovným parapetom. Nevie sa, či a akým spôsobom sa okná aspoň sezónne uzatvárali. Rovnako tiež nevieme, akého charakteru bola strešná krytina. Do kostola sa vchádzalo vstupom, ktorý bol v západnej stene lode. Jeho podoba nie je známa, nakoľko túto časť kostola zbúrali pri neskororománskej prestavbe. Ostali z nej iba krátke výbežky pripomínajúce oporné piliere.
Kostol sv. Juraja vo svojej predrománskej podobe patrí do skupiny malých kostolov rozšírených v Európe v 8.–11. storočí. Na základe použitých stavebných prvkov ho nie je možné presnejšie datovať.
Poznanie doby vzniku predrománskeho kamenného kostola pomáha určiť cyklus nástenných malieb. Je zrejmé, že boli vytvorené v prvej stavebnej fáze kostola. Z hľadiska štýlu, ikonografie a technológie patria do predrománskeho umenia. Interpretácia dvoch votívnych stien po stranách víťazného oblúka môže toto datovanie spresniť.
Steny boli rozdelené do pravidelných horizontálnych pásov, ktoré rešpektovali technologicky podmienený postup kladenia omietky, táto potom bola členená vertikálne do jednotlivých polí, ktoré rešpektovali architektonické prvky. Dokladom je štruktúra polí v hornom okennom páse. Ani u jedného z okien sa nezachovalo maliarske orámovanie. Možno sa teda domnievať, že to je zapríčinené predovšetkým stavom malieb v tejto časti stien a že pri ich dôkladnom preskúmaní po očistení malieb by mohli byť nájdené aspoň fragmenty linky podobnej tej, ktorá na vnútornej strane víťazného oblúka oddeľuje pás medailónov od steny presbytéria. Analogicky možno očakávať maliarske zakomponovanie architektonicky neriešeného víťazného oblúka na východnej stene alebo zaniknutého vstupu v západnej stene lode kostola. Predely medzi obrazmi sú jednoduché, vytvorené dvojitou linkou. Celkový koncept malieb možno sledovať od horného pásu oboch stien. Štyri rohové úzke polia horného pásu niesli stojace jednoduché figúry v dlhšom šate, pravdepodobne evanjelistov. Na troch zo šiestich podokenných polí boli rozpoznané polopostavy s nimbom v riasenom šate, v jednom prípade s predmetom (knihou?) v ruke. Ide zrejme o časť galérie svätcov, patriarchov a svätých kráľov, ktorá pokračovala v priebežnom páse medailónov po celej dĺžke lode kostola a presbytéria. Štyri veľké medziokenné polia horného pásu sú veľmi poškodené, môžeme snáď predpokladať, že ide o scény zo Starého zákona.
Celkom bezproblémové sú polia so scénami mariánskeho cyklu v strednom páse. Príbeh od Zvestovania po Útek do Egypta je úplný. Rovnako scéna Maiestas Domini polohou a kompozíciou v presbytériu zodpovedá ranostredovekým zvyklostiam.
Zaujímavé sú scény flankujúce triumfálny oblúk. Na južnej stene ide o donátorskú scénu. Štyri figúry, dve menšie a dve väčšie, prichádzajú smerom k presbytériu, pričom ľavá, väčšia figúra nesie model kostola. Proti nim sa vznáša anjel. Na severnej strane, ako sa zatiaľ ukazuje, kráčajú k presbytériu dve vznešené postavy oblečené do bohatých rúch. Táto scéna rozhodne nenadväzuje na novozákonný príbeh, ale, ako sme poznali z logiky kladenia obrazov na protiľahlých stranách, nepochybne súvisí s donátorskou scénou. Oba potom spoločne vypovedajú o výstavbe kostola, na začiatku ktorej stál zakladateľ z významnej rodiny, ktorého spájal vzťah k nejakej významnej udalosti súvisiacej s vysokým cirkevným prostredím. Mohol to byť príslušník rodu Poznanovcov, ktorých spätosť so zoborskými benediktínmi a benediktínskym rádom vôbec je známa. Možný historický kontext, štýl a ikonografia nástenných malieb zodpovedajú prvej polovici 11. storočia.
Podľa listiny Belu IV. v roku 1253 Ondrej syn Ivánku údajne zo starého šľachtického rodu Hunt-Poznanovcov, ktorý niekedy v druhej štvrtine 13. storočia postavil Gýmešský hrad, vlastnil alebo získal do vlastníctva majetok Kostoľany. S touto zmenou vlastníckych pomerov sa spája neskororománska prestavba Kostola sv. Juraja. Pôvodnú predrománsku stavbu predĺžili prístavbou s murovanou panskou emporou a vežou. Kostol dostal novú dlážku z liatej malty, ktorá spolu s novým, pravdepodobne dreveným trámovým stropom spojila oba priestory do jedného celku.
V západnej časti interiéru dominovala empora postavená na dvoch hranolových pilieroch vymurovaných z opracovaných kameňov s pätkami s otesanou hranou a ukončených kamennou rímsou. Empora mala murovanú poprsnicu položenú na klenbových pásoch. Na emporu sa vstupovalo pravdepodobne jednoramenným priamym dreveným schodiskom popri severnej stene prístavby. Empora bola presvetlená dvojicou dvoch asymetricky uložených jednoduchých polkruhovo zaklenutých okien. Bola miestom, ktoré patrilo privilegovaným účastníkom bohoslužieb, predovšetkým zemepánovi a jeho rodine. Starý vstup do kostola nahradil nový cez portál v južnej stene emporovej prístavby, ktorý sa používa do súčasnosti.
Z neskororománskej výbavy interiéru kostola sa zachovala svätenička s reliéfnou celoobvodovou výzdobou, zamurovaná do južnej steny emporovej prístavby v blízkosti vchodu a možno kamenná krstiteľnica kalichovitého tvaru na nôžke. Pôvodná neskororománska veža kostola sa zachovala len do výšky druhého a čiastočne tretieho podlažia. Pravdepodobne ešte v románskom období bola opravovaná kvôli statickým poruchám, ktoré spôsobilo sadanie južného piliera empory. Vo veži boli pri výskume nájdené čiastočne zamurované, alebo úplne prestavané združené okná.
Neskororománska podoba Kostola sv. Juraja prešla v nasledujúcich storočiach viacerými úpravami, ktoré vyvolali technické problémy stavby, jej nové funkcie a zmeny v liturgických predpisoch. Sú známe len čiastočne, nakoľko boli bez dokumentácie takmer úplne odstránené počas pamiatkových úprav v rokoch 1964–1969.
Stavebné úpravy kostola v 14.–15. storočí dokladá napríklad dlážka z liatej malty zistená archeologickým výskumom v lodi kostola či v presbytériu a pravdepodobne aj pastofórium v severnej stene presbytéria, kde sa ukladali liturgické potreby.
V tomto čase začala móda pochovávania v interiéri kostola. V Kostole sv. Juraja archeologický výskum zistil viacero hrobov neznámych farníkov. Jediným známym je hrob účtovníka gýmešského hradu Jakuba Hytmayera a jeho syna Jána z roku 1722 v presbytériu kostola.
V 17. storočí sa protiturecké vojny a turecké nájazdy dotkli aj Kostolian. Podľa archívnych prameňov bol kostol vo veľmi zlom stave, čo vyvolalo jeho viaceré stavebné úpravy. Kostol omietli, interiér vymaľovali novými nástennými maľbami a fasády oživili bielo-červenou sgrafitovou výzdobou. Pravdepodobne pri tejto úprave postavili aj novú kazateľnicu v severovýchodnom rohu lode s rytou a maľovanou výzdobou a ťažko čitateľným nápisom s vročením 16[...].
Možno v tomto čase sa pôvodná empora rozšírením o bočné drevené krídla prestavala na kruchtu, prvýkrát spomínanú v roku 1713. Vznik kruchty naznačuje zmenu niekdajšieho výlučného využívania empory privilegovanými farníkmi, ktorí dostávajú postupne popredné miesto v laviciach v lodi kostola a kruchtu využíva zbor spevákov.
V protiklade s rozsiahlymi stavebnými úpravami kostola, ktoré sa museli udiať podľa vročenia na kazateľnici aspoň sčasti v poslednej štvrtine 17. storočia, je na prvý pohľad, zánik farnosti Kostoľany pod Tribečom datovaný do rovnakého obdobia.
Podľa dostupných archívnych prameňov k ďalším rozsiahlejším stavebným úpravám došlo v roku 1721, keď dal gróf Pavol Forgáč vymeniť drevenú povalu za strop so štukovou výzdobou.
Kostol vydláždili tehlovou dlažbou a nanovo vymaľovali. Prestavali strechu, ktorá dostala iný sklon a novú strešnú krytinu. Pri tejto stavebnej úprave došlo aj k úpravám románskych okenných otvorov, pričom okná v severnej stene lode kostola zamurovali. Stavebné úpravy zmenili aj pôvodný výzor veže, ktorú nadstavali a opatrili novými okennými otvormi. Zhruba v takomto stave sa kostol zachoval až do 50. rokov 20. storočia.
V prvej polovici 20. storočia sa kostol postupne dostal do dezolátneho stavu. Po náleze vzácnych nástenných malieb v roku 1960 a vďaka odvahe obyvateľov obce vzoprieť sa štátnej moci bola o deväť rokov neskôr dokončená jeho pamiatková obnova.
Dnešný výzor Kostola sv. Juraja je výsledkom meniacich sa koncepcií pamiatkovej obnovy.
Puristická snaha o prinavrátenie neskororománskej podoby objektu a prezentácia zistenej interiérovej maľby v plnom rozsahu v 60. rokoch 20. storočia znamenali odstránenie všetkých mladších omietkových vrstiev a ostatných starších architektonických detailov. Tento zámer sa nepodarilo úplne dosiahnuť, lebo sa nedotkol veže a ani strechy, ktoré dodnes majú zachované znaky barokovej úpravy.
V interiéri kostola boli zreštaurované nástenné maľby, vybudovaná nová dlážka z pieskovcových platní a imitácia trámového stropu. V exteriéri obnovili pôvodné predrománske a neskororománske okenné otvory, fasády historickej časti kostola dostali novú omietku napodobňujúcu pôvodnú povrchovú úpravu.
V rokoch 2000–2003 boli obnovené exteriérové fasády predrománskej a neskororománskej časti kostola a zreštaurovaný vstupný portál. Veža sa spolu so všetkými zachovanými historickými omietkami nanovo omietla a povrchovo zjednotila s fasádami emporovej prístavby. Zároveň sa na veži čiastočne odkrylo jedno zamurované združené okno ako zamurovaná nika. Zvyšné zamurované okná sa vyznačili linkou v omietke.
V roku 2009 bol Kostol sv. Juraja zapísaný ako jedna zo štyroch významných stavieb na Slovensku do Zoznamu európskeho kultúrneho dedičstva.
O rok neskôr začali stavebné úpravy interiéru kostola a príprava opätovného reštaurovania nástenných malieb na základe návrhu architektonického ateliéru ARCHITEKTI A B.K.P.Š., spol. s r. o., víťaza medzinárodnej architektonickej súťaže, ktorú zorganizoval Farský úrad Ladice.
Pri Kostole sv. Juraja vznikol po jeho výstavbe cintorín. Všetky hroby v bezprostrednom okolí kostola vznikli po postavení jeho kamennej predrománskej časti. Zatiaľ je zdokumentovaných 85 hrobov alebo ich častí. Niekedy obsahovali predmety, pomocou ktorých boli najstaršie z nich pôvodne datované do doby okolo roku 1050. Nález hrobu 78 v roku 2006 dovoľuje predpokladať začiatok pochovávania pri kostole už v prvých desaťročiach 11. storočia.
Hroby na cintoríne boli až do 13. storočia obvykle na povrchu označené neopracovanou kamennou platňou. Niektoré z nich sú dodnes náhodne rozmiestnené v okolí kostola a symbolicky označujú miesto prvého kostolianskeho cintorína.
Vo svojich prvopočiatkoch zaberal cintorín len malú plochu okolo kostola. Do konca 18. storočia postupne narástol do veľkosti danej súčasnou parcelou, na ktorej stojí kostol. Areál kostola s cintorínom bol spojený s obcou dnešnou cestou z východu. Musela existovať prinajmenšom od polovice 13. storočia, keď došlo k zmene vstupu do kostola cez južný portál neskororománskej prístavby.
Prvý kostoliansky cintorín sa používal až do konca 18. storočia, kým ho nezrušili.